Našťastie, už v roku 1968 som si uvedomil archívny význam fotografovania, preto som si dlhé roky viedol evidenciu a označovanie filmov. Každý bol zaevidovaný a uložený v označenom obale s krátkou charakteristikou obsahu a dátumom. Inak by dnes nemali tie negatívy taký spomienkový, ale aj iný význam.
Dať si to všetko oskenovať u profesionálov, to by vyšlo dosť draho. Je tam, ako som to následne spočítal asi 12 tisíc záberov. Navyše, všetky kinofilmy som archivoval postrihané po 6 záberov. Má to výhodu, že sú perfektne zachované, ale pri skenovaní je to prácnejšie, ako vložiť do stroja film s 36 zábermi.
Skrátka a dobre, začal som skenovať s pomocou makro funkcie fotoaparátu, Na ten účel som si vyhradil starší, inak už príliš nepoužívaný Olympus. Je to síce len 3,2 Mpx, ale na takýto "spomienkový" účel pre mňa úplne postačujúce. Takže ako na to? Nie je to žiaden návod, len ukážka improvizácie v daných podmienkach.
Ako základ som použil nepotrebný zväčšovák. Použil som z neho všetko čo sa mi hodilo do krámu.
Fotoaparát je na saniach pre nastavenie vzdialenosti. držiak aparátu bolo treba prispôsobiť a vyrobiť. Rámik pre vedenie filmu je tiež nový, navrhnutý tak, aby sa do neho ľahko zasúval film. Tieniaci mech je zo zväčšováku. Celý ten diel je otočený a zošikmenie je volené tak, aby bol film presvetlený odrazeným rozptýleným svetlom. Pre diapozitívy mám iný veľmi jednoduchý prípravok. a pre formát 6x6 (predsunutý) tiež.
Na ďalších obrázkoch vidieť niektoré detaily konštrukcie. Pretože fotoaparát má makro len 3 cm, nestačilo to na vykrytie celej plochy, tak som pri formáte 24x36 mm použil aj predsadenú šošovku (zdroj: zväčšovák).
Fotoaparát pri snímaní č/b negatívov nastavujem na č/b snímanie. Nasnímané negatívy sa jednoducho dávkou prevedú na pozitív v počítači. Napríklad Zoner, alebo iný vhodný fotoeditor. Samozrejmá je ďalšia editácia, podľa kvality záberu a účelu použitia.
